Keltská ústna tradícia: írske a velšské pramene
Keltská ústna tradícia: írske a velšské pramene
Pod Keltmi sa rozumejú etnické skupiny rozprávajúce tzv. keltskou vetvou IE jazykov. Od staroveku sa táto identifikácia zakladala skôr na hovorenom jazyku než na iných etnických faktoroch.
Skoršie dejiny keltských národov sú málo známe. Staršie archeologické nálezy datované pred r. 800 pred n. l. sa lokalizujú do juho-západného Nemecka. Neskôr Kelti prenikli do iných oblastí Západnej Európy a do Anglicka. Gaelská skupina osídlila Škótsko a neskôr Írsko, zatiaľ čo britonská skupina osídlila väčšinu území, ktoré v súčasnosti patria k Anglicku a Walesu. Počas invázií Kelti postupne asimilovali iné etnické skupiny. Napokon ich prevahu na rozsiahlych európskych územiach zničili na jednej strane Rimania, a na druhej strane tzv. barbarské národy. Kultúrnu prevahu zachovali len na území Írska, Škótska, niektorých britských oblastiach a v Bretónsku.
Otázka východnej invázie Keltov zostáva vo mnohých bodoch nejasnou. Existuje napríklad veľa spoločných momentov medzi staršou keltskou kultúrou a kultúrou Skýtov (tetovanie, oblečenie, metódy vedenia boja, folklórne i ikonografické motívy). Napríklad v r. 1947 sovietski archeológovia našli zamrznuté telo skýtskeho bojovníka pokryté tetovaním (asi 200 rokov staré), ktoré vykazuje viacero ikonografických motívov zvierat príznačných aj pre Keltov.
Antickí autori zmieňujú Keltov po prvý krát niekedy okolo roku 500 pred n. l. V dobe svojej najväčšej expanzie (5.-3.st. pred n. l.) boli Kelti usídlení na území rozkladajúcom sa na západe od Írska a časti Španielska po Maďarsko a Slovensko na východe a od severu Škótska po sever Talianska a bývalú Juhosláviu (boli však aj v Galatii v Malej Ázii). Istá homogenita hmotnej kultúry existuje v prevažnej časti Európy severne od Álp.
Rimania nazývali Keltov Galmi, Gréci – Galatai alebo Keltoi. V staroveku sa Kelti charakterizovali hlavne dôvtipom (vrátane klamstiev), túžbou po slobode a odvahou prejavenou v bitkách. Niektoré antické popisy nachádzajú paralely v súčasných stereotypoch týkajúcich sa takých keltských etník ako Íri či Škóti:
- Galovia sú vysokí, majú svetlé alebo ryšavé vlasy, prenikavé oči, radi sa hádajú a často sú hrubí;
- galské ženy nielenže zaujímajú rovnaké spoločenské postavenie ako muži, ale sú aj fyzicky silné;
- Galovia sa vkusne obliekajú; upevňujú plašte na pleci brošňou; ich odev je farebný a dekoratívny;
- často preháňajú v rozprávaní, chvastajú sa a ohovárajú iných. Sú bombastickí a dramatickí, ale vtipní a rýchlo sa učia;
- najviac sa zaujímajú o vojnový úspech a rozprávania;
- pri rozprávaní používajú hádanky;
- milujú alkoholické nápoje a často sa opíjajú; keď sa opijú, sú ospalí alebo naopak agresívni.
Antickí autori spomínajú aj niektoré historické fakty, ktoré sa vo väčšej alebo menšej miere potvrdzujú historickým bádaním. Kelti sa napríklad podľa antických prameňov zúčastnili Hannibalovej výpravy proti Rímu; založili štát Galatia na území súčasného Turecka; slávny Spartacus bol Kelt. Ďalším zaujímavým faktom v tejto súvislosti je, že pri osídlení Británie hlavnými protivníkmi Keltov boli kmene s názvom Britanni. I keď mená porazených národov sa zvyčajne zabúdajú, v tomto prípade porazení stále žijú v pomenovaní britských národov a ostrovov.
Írska ústna tradícia a stredoveké písomné pramene
Írska ústna tradícia sa začína uchovávať v písanej forme v priebehu 6. st. Avšak väčšina zachovaných rukopisov pochádza z obdobia po 12.st. Ich hodnota spočíva predovšetkým v tom, že zahrňujú materiál, ktorý sa vzťahuje na oveľa staršiu fázu osídľovania Írska, možno až na pohanské obdobie, teda na obdobie pred 5. st. n.l.
Štyri cykly írskej mytológie:
- mytologický,
- ulsterský (uladský),
- fionnský,
- kráľovský (historický).
Kráľovsky alebo historický cyklus, ktorému sa tu nebudeme venovať, predstavuje súbor písomných prameňov z raného a vrcholného stredoveku. Často sa charakterizuje ako menej romantický než fionnsky cyklus, menej magický než mytologický cyklus, a menej heroický než ulsterský cyklus. Obsahuje príbehy legendárnych írskych kráľov.
Mytologický cyklus
Mytologický cyklus zahrňuje „Knihu o dobývaní Írska“ (Lebor Gabála Érenn) a „Miestopísne historky“ (Dinnschenchas). Obe zbierky príbehov boli spísané v 12.st. Kniha o dobývaní má pôvod v oveľa starších kompiláciách kláštorných učencov, ktoré v 6. a 7. st. zostavovali „Dejiny Írska“. Popisuje sled mýtických osídlení Írska pred potopou, ktorá vrcholí príchodom Gaelov alebo Keltov. Účelom knihy, ako sa zdá, je popis „mýtov o stvorení“, vysvetlenie podstaty Írska a prítomnosti Keltov.
Niektoré popísané vpády majú historické paralely, zatiaľ čo ďalšie s najväčšou pravdepodobnosťou predstavujú mýtické motívy.
- Prvých obyvatelia Írska viedla Cessair, vnučka Noaha, ktorá sa nedostala do archy. Pristali len 40 dní pred potopou, ktorá zničila všetkých okrem Finntana. Ten sa premenil na lososa. Prežil vďaka magickým premenám až do historických čias a porozprával svoj príbeh Partholonovi.
- Skýt Partholon, ktorého jeho národ vyhnal, pretože zabil svojich rodičov, pristal v Írsku so svojimi ľuďmi po 300 rokoch. V Írsku vtedy boli len tri jazerá, deväť riek a jedna planina. Za čias Partholona sa objavili ďalších sedem jazier, a vyčistil ďalšie štyri planiny. Priniesol do Írska dobytok.
- Partholon zvíťazil nad Fomorianmi, ktorých viedol Cichol Gricenchos. Fomoriani sú pomedzi národmi mytologického cyklu špecifickí, pretože nemajú nijaký pôvod – sú prosto v Írsku. Možno predstavujú starodávnych bohov. Podľa niektorých bádateľov reprezentujú mezolitických lovcov a zberateľov, ktorých Kelti našli na území Írska.
- Partholon a jeho ľudia zahynuli počas moru, - všetci okrem Tuana mac Cairilla, ktorý, podobne ako Finntan, prežil vďaka magickým premenám a rozpovedal príbeh svojho národa sv. Finnianovi.
- Po tridsiatich rokoch sa dostavil ďalší Skýt – Nemed. Vybojoval štyri bitky s Fomorianmi, vyčistil ďalších dvanásť planín a objavili sa ďalšie štyri jazera. Keď zomrel, jeho národ podmanili Fomoriani Conand a Morc. Nemedov národ však povstal a a zničil pevnosť Conanda, ale keď bojoval proti Morcovi, stúpla hladina mora a potopila všetkých okrem jednej lode s dvanástimi bojovníkmi.
- Ďalšími obyvateľmi bol národ Fir Bolg, ktorý priniesol do Írska inštitúciu kráľovstva a legislatívu. Zdá sa, že tento národ reprezentuje historické etnikum Builgov alebo Belgov. Niektorí bádatelia ich spájajú aj s Baskami alebo proto-baskickými kmeňmi (podľa popisu boli nevysokí a tmaví – genetické črty, ktoré sú prítomné aj v obraze súčasných Írov).
- ďalšou vlnou boli Tuatha Dé Danann alebo „národ bohyne Danu“. Boli potomkami Nemeda. Porazili kráľa Fir Bolgov Eochaida mac Eirca v bitke pri Magh Tuiredh, ale ich vlastný kráľ Nuada stratil v bitke svoju ruku. Preto nemohol byť kráľom, a prvým najvyšším kráľom Írska sa stal Bres, ktorý bol spolovice Fomorian.
- Bres sa ukázal ako tyran a preferoval Fomorianov. Nuada, ktorému urobili striebornú ruku, sa opäť stal kráľom. Tuatha Dé Danann povstali proti Fomorianom. Odohrala sa druhá bitka pri Magh Tuiredh. Nuadu zabil Fomorianský kráľ Balor. Ten však našiel smrť v rukách vlastného vnuka Luga, ktorý sa stal kráľom Tuatha Dé Danann. Tento národ priniesol do Írska bojové vozy a inštitúciu druidov.
- Po Tuatha Dé Danann prišli Milesiani, potomkovia bojovníka Míl Espáine, ktorý precestoval celý svet, kým sa neusadil v Španielsku. Míl nikdy neuzrel Írsko, no jeho strýko Íth uvidel tento ostrov zo svojej veže a vydal sa tam na čele bojovného oddielu, aby ho preskúmal. Ítha zabili traja králi Tuatha Dé Danann: Mac Cuill, Mac Cecht a Mac Gréine. Keď Íthovo telo priviezli späť do Španielska, osem synov Míla vpadli do Írska na čele celej armády. Keď porazili Tuatha Dé Danann v bitke pri Sleive Mish, stretli ženy troch kráľov, ktoré sa volali Ériu, Banba a Fodla. Každá z nich prosila, aby pomenovali ostrov podľa nej. Od mena Ériu sa odvodzuje súčasný názov Írska – Éire, zatiaľ čo Banba a Fodla sa stále používajú ako poetické mená tohto ostrova.
Mac Cuill, Mac Cecht and Mac Gréine prosili o trojdňové prímerie, počas ktorého Milesiani mali zostať vo vzdialenosti deviatich vĺn od pobrežia, a tí im vyhoveli. Avšak druidi Tuatha Dé Danann vyvolali búrku, ktorá mala zahnať Milesianov preč. Na to Amergin, jeden z Mílových synov, upokojil more umením svojej poézie. Milesiani sa vylodili a porazili Tuatha Dé Danann v bitke pri Tailtiu. Len traja synovia Míla prežili – Eber Finn, Eremon a Amergin. Amergin rozdelil ostrov medzi svojich dvoch bratov. Tuatha Dé Danann odišli do podzemnej krajiny, do vrchov, ktoré sa nazývajú sídhe, a tam im vládne Bodb Dearg.
Ľudové predstavy spojené s Tuatha Dé Danann a sídhe
Tuatha Dé Danann pravdepodobne predstavujú starých keltských bohov. Nuada napríklad zodpovedá britskému bohovi menom Nodens; Lug je s najväčšou pravdepodobnosťou analógiou keltského božstva Lugus; meno jeho nástupcu Dagda sa vysvetľuje v írskych textoch ako „dobrý boh“ atď. Mnohé postavy tohto národa sa objavujú vo folklórnych príbehoch aj po storočiach a vykazujú viaceré znaky nesmrteľných bytostí.
Slovom sídhe (vyslovuje sa ší) sa v Írsku nazývajú nielen prirodzené vrchy, ale niekedy aj prehistorické mohyly, a taktiež ich obyvatelia. V ľudových predstavách sídhe sú obávané nadprirodzené bytosti, i keď ich pôsobenie nemusí byť negatívne a môžu človeku aj pomôcť. Často sa im prinášajú obete, ktoré ich majú udobriť, a ľudia sa snažia vyvarovať toho, aby ich nahnevali (z tohto dôvodu prehistorické mohyly v Írsku sú dobre zachované). Aby sa nenahnevali a boli láskaví, sídhe sa často nazývajú nepriamymi pozitívnymi menami, napríklad „Dobrí Susedia“, „Kúzelný (Škriatkovský) Národ“, „Šľachta“ alebo jednoducho „Národ“. Ich najčastejšie pomenovania – Aes Sídhe, Daoine Sídhe a Duine Sìth – doslova znamenajú „Národ Mieru“.
So sídhe sa spájajú aj predstavy o banshee alebo bean sídhe, čo doslova znamená jednoducho „žena sídhe“. Banshee figuruje vo folklóre ako nadprirodzená bytosť, ktorá svojim strašným prenikavým nárekom oznamuje blížiacu sa smrť bojovníka. V škótskom folklóre jej zodpovedá Bean Nighe – žena, ktorá perie v potoku krvavé šaty alebo umýva zbrane bojovníka majúceho čoskoro umrieť. Ďalšími nadprirodzenými bytosťami sídhe sú Leanan Sídhe – kúzelný milenec, Cait Sidhe – kúzelná mačka a Cu Sith – kúzelný pes. Rozpráva sa aj o sluagh sídhe – zástupe škriatkov. Sú to vzdušné bytosti, ktoré môžu uškodiť, a často sa predstavujú ako prekliatí, zlí a navracajúci sa zomrelí.
Sídhe sa najčastejšie popisujú ako krásne bytosti, no môžu vyzerať aj strašne. Svoje príbytky žiarlivo strážia, či už žijú v kopcoch, mohylách, tzv. kúzelných prsteňoch (prstence muchotraviek), v kúzelných stromoch, jazerách alebo hájoch. Keltský Druhý Svet je k svetu ľudí bližší na úsvite alebo za súmraku, ale hranica medzi nimi sa stáva najtenšou v čase takých kalendárnych sviatkov ako Samhain alebo letný slnovrat.
Tieto keltské bytosti sa v Anglicku transformovali do predstáv o elfoch alebo iných škriatkoch (pixie, leprechaun atď.). Zrejme ovplyvnili aj Tolkiena, a to nielen vo svojej ľudovej podobe, ale predovšetkým ako epický krásny národ bohyne Danu, ktorý môže byť predobrazom Tolkienovských elfov. Prostredníctvom Tolkiena sa dostali do súčasného žánru fantasy a vôbec do populárnej kultúry.
Ulsterský cyklus
Ulsterský alebo Uladský cyklus, predtým nazývaný Cyklus červenej vetvy, predstavuje súbor prozaických a veršovaných textov, ktorých témou sú osudy hrdinov Ulaidu – krajiny, ktorá korešponduje územiu súčasného východného Ulsteru.
Najdôležitejšia zbierka Uladského alebo Ulsterského cyklu je známa ako Taín Bó Cúailnge (Ulúpenie byka z Cúailnge ). Zaznamenáva veľký spor dvoch najsevernejších z piatich starobylých írskych oblastí – Uladu a Connachtu. Taín má výrazne nadprirodzenú atmosféru: Ulad obývajú takí nadľudskí hrdinovia ako Cú Chulainn a druidi ako Cathbad; Connachtu vládne euhemerizovaná kráľovná-bohyňa Medb; osud oboch kráľovstiev je v rukách veľkých bohýň vojny a smrti – Morrígan a Badb. Uladský cyklus teda predstavuje mytologické rozprávanie, ktoré, ako vypovedá jeho názov, vzťahuje sa len na Ulad (Ulster); pre ostatné írske oblasti nemáme nič podobné. Časť najstaršej známej formy Taín je obsiahnutá v rukopise Lebor na hUidre (Kniha hnedej krávy), ktorý bol zostavený v 12.st. v kláštore v Clonmacnois. Taín ale má oveľa starší pôvod. Jazyk najstaršej formy rozprávania poukazuje na 8.st., ale mnohí odborníci tvrdia, že niektoré pasáže sú ešte staršie (je to však sporné).
Cyklus sa sústreďuje okolo kraľovania Conchobara mac Nessa, ktorý podľa príbehu vládol v Ulsteri v čase Krista. Jeho sídlom bolo mesto Emhain Macha (súčasný Navan Fort neďaleko Armaghu). Conchobar súperil s kráľovnou Medb a kráľom Ailillom z Connachtu, a taktiež s ich spojencom Fergusom mac Róichom, bývalým kráľom Ulsteru. Najvýznamnejším hrdinom ulsterského cyklu je však Conchobarov synovec Cúchulainn. Cyklus pozostáva z ôsmich príbehov, z ktorých ústredný rozpráva o vpáde kráľovnej Medb do Ulsteru na čele obrovskej armády. Chce sa zmocniť Hnedého Býka z Cooley, a len Cúchulainn jej v tom môže zabrániť.
Spoločnosť, ktorú cyklus popisuje, zodpovedá kultúre predkresťanskej železnej doby, hoci jej popis sa transformoval stredovekými kresťanskými redaktormi, a nachádza viacero paralel v keltskej spoločnosti popísanej starovekými autormi. Bojovníci jazdia na bojových vozoch; zbierajú hlavy porazených nepriateľov (kult hlavy aj v súvislosti s bojom je u Keltov dobre doložený); súperia na hostinách; sledujú rady druidov; súboje medzi dvoma bojovníkmi sa často odohrávajú na brodoch; básnici majú veľkú moc a privilégia; bohatstvo človeka sa ráta dobytkom.
Fionnsky cyklus
Fionnsky cyklus (Fiannaidheacht, v súčasnej írštine Fiannaíocht; alebo tiež Fenian Cycle, Finn Cycle, Fianna Cycle, Finnian Tales, Fian Tales, Féinne Cycle, Feinné Cycle a Ossianic Cycle) bol spísaný v 12.st. Z chronologického hľadiska je tretím v poradí. Často sa nazýva aj Ossianským, pretože väčšinu poém údajne napísal Fionnov syn Oisín. Tento cyklus zachycuje činy hrdinu Fionna (Fionn mac Cumhaill) a jeho družiny fenianov. Všetci títo hrdinovia majú nadprirodzené črty. Na fionnskych príbehoch je zaujímavé spojenie prirodzeného sveta s jeho nadprirodzenými obyvateľmi. K tomuto animistickému postoju nachádzame paralely v archeologickom skúmaní keltského náboženstva.
Najvyšší kráľ Írska Cormac mac Art vytvoril koalíciu klanov s názvom Fianna, ktorá mala chrániť kráľovstvo. Dominovali jej klany Bascna vedený Cumhalom a Morna vedený Gollom. Strážcom pokladu bol Liath Luachra. Členovia Morny zabili Cumhala v bitke pri Knocku. Poklad Bascna zmizol. Cumhalova žena Muirne utiekla aj so synom Demnom, ktorého chránili dve ženy-bojovníčky – Liath a druidka Bodhmall. Muirne sa vydala za kráľa oblasti Kerry.
Demnu začali volať Fionn kvôli jeho svetlým vlasom. Keď vyrástol, začal pomýšľať na pomstu. Zabil Liatha Luachra a získal späť poklad, ktorý potom daroval tým, čo prežili bitku pri Knocku. Fionnovým učiteľom bol básnik Finn Eces. Raz Fionn omylom ochutnal lososa múdrosti, a preto mohol prejsť troma zložitými skúškami na dvore Najvyššieho Kráľa v Tare. Keď tam bol prijatý, stal sa vodcom klanu Bascna.
Každý rok na sviatok Samhain goblin Aillén mac Midgna terorizoval Taru. Hral na svojej kúzelnej harfe, ktorá robila bojovníkov bezmocnými. Fionn použil magický oštep, ktorý ho chránil pred hudobným kúzlom, a zabil goblina. Za odmenu sa stal vodcom Fianny. Nahradil v tejto funkcii Golla, ktorý sa preto stal jeho nepriateľom.
Fionn poľoval na srnu, no keď ju chytil, nechcel ju zabiť. Tú noc sa premenila na krásnu ženu menom Sadbh. Premenil ju na srnu druid Fer Doirich. Kúzlo bolo zlomené vo Fionnovej pevnosti Dun, a keď Sadbh zostávala vnútri, bola chránená. Oženili sa a nejaký čas šťastne žili spolu. Po čase Fionn musel ísť do boja, a Sadbh zostala v pevnosti Dun. Fer Doirich ju odtiaľ klamstvom odlákal a znovu sa premenila na srnu. Fionn ju začal hľadať, ale našiel len chlapca, ktorý bol vychovaný srnou a ktorého pomenoval Oisín. Oisín sa stal slávnym bardom, ale Sadbh sa už nikdy neukázala.
Cyklus je veľmi dlhý a obsahuje množstvo príbehov, z ktorých posledný rozpráva o bitke pri Gabhra. Najvyšší kráľ Írska Cormac zomiera a jeho syn Cairbre Lifechair chce zničiť Fiannu, pretože jej už nechce platiť peniaze za ochranu kráľovstva. Zostavuje armádu a vyprovokuje vojnu tým, že zabije Fionnovho služobníka. Goll sa postaví na stranu kráľa. Fionn v bitke padne. Prežije len dvadsať fenianských bojovníkov vrátane Oisína a Caílteho.
Velšská písomná tradícia: Mabinogi
Názvom Mabinogi alebo Mabinogion sa označuje súbor narácií, ktoré sú súčasťou dvoch starých velšských kníh – Červenej knihy z Hergestu (v súčasnosti uloženej v Oxforde, Bodlein library), a Bielej knihy z Rhydderchu (National Library of Wales). Mabinogion neboli známe, kým ich v 1849 r. nepreložila do angličtiny Lady Charlotte Guest. Predtým sa každý text označoval len podľa manuskriptu. Každá zo Štyroch vetiev sa pritom končila slovami: „Tak sa končí táto vetva Mabinogi“. Velšské slovo „mab“ znamená „syn“. Lady Charlotte teda predpokladala, že slovo „mabinogi“ znamená niečo ako „príbeh pre detí“ a že slovo „mabinogion“ predstavuje jeho plurál. Podľa ďalšej interpretácie slovo „mabinog“ znamená „žiak barda“ a „mabinogi“ (plurál „mabinogion“) teda znamená „príbeh patriaci k repertoáru barda“.
Každý príbeh Mabinogion sa v istom zmysle vzťahuje na tzv. The Matter of Britain – súhrnný názov pre folklórne, historické a naratívne pramene pochádzajúce z keltskej tradície na západe Británie (Wales, Cornwall, Brittany, Cumbria, juho-západné Škótsko). Hlavnou témou týchto príbehov je stret nadprirodzeného sveta a sveta ľudí. Zachovávajú snovú a magickú atmosféru keltského mýtického sveta.
K Mabinogion patrí celkom dvanásť textov:
- Štyri vetvy Mabinogi (Pwyll, Branwen, Manawydan, Math)
- Štyri romanticko-historizujúce príbehy (Sen Macsena Wlediga, Príbeh Lludda a Llefelys, Sen Rhonabwy, Culhwch a Olwen, Taliesin)
- Romansy (Owain; Geraint, syn Erbina; Peredur, syn Efrawca)
Rozsah textov teda pokrýva celú keltskú tradíciu Británie: od artušovských romansov cez dvorskú literatúru značne ovplyvnenú Normanmi po tradičné ľudové príbehy či piesne bardov. Štýl týchto narácií je veľmi rozmanitý, takisto ako časové zaradenie udalostí: nájdeme tu mytologické, heroické aj historické príbehy. „Kmeňová spoločnosť“ je prezentovaná v Štyroch vetvách Mabinogi, artušovské hrdinské časy v Troch romansoch, a napokon stredoveké historické konflikty na začiatku príbehu „Sen Rhonabwy“.
Mabinogion zrejme neboli dielom jedného autora a predstavujú produkt dlhého vývoja ústnej tradície. Boli zapísané pravdepodobne na konci 12 st. Velšskí bádatelia sa pritom pridržiavajú skoršieho datovania, zatiaľ čo francúzski bádatelia datujú tieto texty až prvou polovicou 13. st.
Štyri vetvy Mabinogi
Štyri vetvy sa nachádzajú hneď na začiatku Mabinogion. Pozostávajú z popisu narodení, životných príbehov a smrtí príbuzných postáv pochádzajúcich z keltskej mytológie, cez ktoré autor 12.st. predkladá svoj osobný pohľad na históriu, spoločnosť a magickú sféru.
Prvá vetva Mabinogi: Pwyll
Dej sa odohráva v Dyfede, juho-západnej časti Walesu. Je spojený s podsvetím Annwn (vyslovuje sa „Annooven“). Príbehy popisujú rozličné motívy podsvetia a taktiež sféru Rhiannon – Veľkej Kráľovnej, bohyne koní, vtákov a ostrova Iného Sveta. Hrdina príbehu Pwyll Pendevic Dyfed putuje do podsvetia, prechádza niekoľkými magickými skúškami a stáva sa vládcom Annwfnu a manželom Veľkej Kráľovnej. Tá porodí syna menom Pryderi, veľkého mága, ktorý hrá jednu z najdôležitejších úloh v týchto príbehoch. Pravá vetva sa končí popisom toho, ako Pryderi zmizol a bol znovu nájdený.
Druhá vetva Mabinogi: Branwen
Obor Bran alebo Bendigeidfran („Požehnaný Havran“) vedie bojovú výpravu do Írska, aby pomstil svoju sestru Branwen („Biely Havran“). Branwen, ktorá sa interpretuje ako veľká keltská bohyňa lásky, je vydatá za írskeho kráľa Matholwcha, ale je v manželstve nešťastná. Nasleduje bitka, v ktorej sú zabití všetci írski bojovníci. Sedem bojovníkov z Walesu, ktorí prežili, vezú naspäť Branovu useknutú hlavu, ktorá je však zostáva živá po 87 nasledujúcich rokov. Potom je pohrbená na vrchu neďaleko Londýna (podľa legendy nijaký nepriateľ nedobyje Londýn, kým tam zostáva Branova Hlava).
V tejto časti dominujú viaceré mýtické motívy (napríklad Branov kotol, ktorý vracia život zabitým bojovníkom).
Tretia vetva Mabinogi: Manawydan
Popisuje dôsledky všetkých týchto udalostí. Hlavnými postavami sú: Manawydan, syn Llyra; Pryderi, syn Pwylla; jeho matka Rhiannon a jeho žena Cigfa. Dyfed je začarovaný a všetci ľudia odtiaľ zmizli. Manawydan svojou múdrosťou zničí kúzlo. Viaceré tradičné keltské motívy sa tu prelínajú so známou stredovekou legendou, v ktorej hrdina statočne a trpezlivo čelí porážkam a poníženiam.
Štvrtá vetva Mabinogi: Math
Táto vetva sa zaoberá mocnou dynastiou spojenou s bohyňou Don. Popisuje sa narodenie a mladosť keltského božského hrdinu Lleua. Lleu pravdepodobne predstavuje postavu analogickú írskemu Lugovi a snáď aj germánskemu triksterovi Lokimu. Jeho počatie sa udeje v čase smrti Pryderiho. Musí čeliť kliatbe svojej matky, podľa ktorej nemá mať ani meno, ani zbraň, ani ženu. S magickou pomocou svojho strýka Gwydiona, syna bohyne Don, kliatbu premôže. Gwydion a Math, mág a kráľ Gwyneddu, vytvoria pre Lleua ženu z poľných kvetov. Tá však Lleua podvedie a jej milenec Gronw Pebyr Lleua zabije. Napokon však po šamanskej skúsenosti Lleu ožije a tým sa končí posledná, štvrtá vetva Mabinogi.
V príbehoch Mabinogi prostredie a správanie postáv zodpovedá stredovekej spoločnosti 12. st. Ich oblečenie, jazyk a použitie kresťanských termínov patrí k obdobiu vrcholného stredoveku. Napriek tomu však príbehy prezrádzajú hlboký vplyv mýtickej tradície a predstáv pochádzajúcich z oveľa skorších čias prehistorickej Británie, pravdepodobne až z neolitu a doby bronzovej, a taktiež keltskej doby železnej a rímsko-britského obdobia. V istej rovine sa teda Mabinogi môžu chápať ako stredoveká tradícia s pretrvávajúcimi skoršími elementmi. Sú však dôležité aj z hľadiska paleografie či dejín literatúry. Predovšetkým však poskytujú bohatý materiál pre skúmanie keltskej tradície ako takej.